Na túto tému „vojna, ktorú nevidíme“ opíšem príbehy ľudí pracujúcich v zahraničí v oblasti hotelierstva a cestovného ruchu, prednostne v stredomorskej oblasti. V praxi to v cateringu vyzerá asi takto:
Človek príde na pohovor do reštaurácie a chce sa zamestnať napríklad ako čašník. Majiteľ alebo tzv. prevádzkar si so záujmom prečíta životopis a požiada ho, aby prišiel na takzvanú „trial shift“ – skúšobnú zmenu, pretože záujemcov je veľa a najlepšie je vidieť človeka v akcii – jeho prax, komunikačné schopnosti a pod. Po odpracovanej zmene ho majiteľ požiada, aby prišiel aj na druhý deň, a potom aj na tretí. Na štvrtý deň sa už zamestnávateľ neozve. Ak sa „potenciálny zamestnanec“ dožaduje vysvetlenia, zvyčajne dostane odpoveď v štýle: „rozhodli sme sa zamestnať niekoho iného.“ Záujemca odpracoval tri dni zadarmo, majiteľ reštaurácie ušetril na mzde. Na ďalšie tri dni si zase pozve iného záujemcu, ktorý mu odpracuje tri dni a scenár sa opakuje. Ak sa niekto odváži žiadať mzdu za obdobie na skúšku, majiteľ sa ho pokúša odbiť rozprávkou o skúšobnej dobe. Ak to nezaberá a potenciálny zamestnanec je vytrvalý a neodbytný, za odpracované hodiny mu mzdu vyplatia v hotovosti. Vo väčšine prípadov sú potenciálni zamestnanci mladí študenti, ktorí vycestovali za letnou brigádou a nevedia, že majiteľ je povinný zaplatiť aj „zmenu na skúšku“. Zvyčajne nie sú zorientovaní ani v tom, aká je aktuálna minimálna mzda, ktorú by mal zamestnávateľ dodržať. A mladí študenti svoj čas venujú rozposielaním životopisov a oslovovaním podnikov a reštaurácií. Málokomu sa chce mrhať drahocenný čas naháňaním majiteľa, ktorý tam nikdy nie je, aby mu vyplatil peniaze.
Ak sa pýtate, či sa to zamestnávateľovi oplatí, mať každé tri dni nového „zamestnanca“, odpoveď je áno. Ak aj prihliadneme na to, že v novom prostredí potenciálny zamestnanec nepodáva stopercentný výkon, nikdy nie je jediným zamestnancom na zmene a zvyčajne nedostáva hmotnú zodpovednosť, ale ostáva schovaný vzadu, kde napríklad leští celý večer poháre. Nevie, že zadarmo.
Druhým príkladom je, keď sa zamestnávateľ rozhodne daného človeka zamestnať, no odkladá legalizáciu pracovného pomeru tak dlho, ako sa dá. Mzdu vypláca v hotovosti. Neplatí odvody do sociálnej a zdravotnej poisťovne, zamestnanec pracuje načierno. Navyše, kto je zamestnaný v cateringu, nemá platenú dovolenku ani príplatky za nadčas.
Možno si hovoríte, samozrejme, že ak ide o študenta brigádujúceho v zahraničí, žiadnej zo strán sa neoplatí začínať tortúry s úradmi, registráciou, evidenciou a pod. Kým sa proces ukončí, študent je dávno naspäť v rodnej krajine. Bohužiaľ, je veľa ľudí, ktorí pracujú v cateringu v zahraničí celé roky – a môžu snívať o pracovnej zmluve, platenej dovolenke, či PN-ke. Poznám ženu, ktorá dodnes bojuje so zamestnávateľom o vyplatenie materskej dovolenky. Zamestnaná legálne, štyri roky pri tom istom zamestnávateľovi, dieťa má skoro rok, zamestnávateľ stále kľučkuje. Najprv nevie ako a koľko má vyplatiť, potom sa radí s účtovníkom a potom sa o tom mlčí. Sú skrátka inštitúcie, ktoré striedajú zamestnancov, využívajú diery v systéme.
Nie je to ale boj s veternými mlynmi ako sa veľakrát zdá. Vo väčšine prípadov platí, že ak zamestnanec pozná svoje práva a dožaduje sa ich, skôr či neskôr sa dočká. A v krajinách Stredomoria je čas relatívny pojem. To, čo bežne vo svete trvá hodinu, trvá v krajinách Stredomoria týždeň. Čas plynie inak, je relatívny, termíny nepodstatné.
Našťastie, vďaka sociálnym sieťam sa vybudoval systém, v ktorom sa zamestnanci a ľudia hľadajúci prácu vzájomne informujú o praktikách jednotlivých reštaurácií a hotelov. Odkazy typu, neplatia na čas, týždeň som odpracoval a potom „zamestnali iného“ môžu a pomáhajú ďalším ľuďom nechytiť sa do tej istej pasce.
Petra Červenková , FMK UCM